PRVÉ DEJSTVO:


Scene One: Regression > 1.obraz: Regresia
(Hudba & texty: John Petrucci)


Hypnotherapeut:

"Zatvor si oči a uvoľni sa. Dýchaj zhlboka, pomalý výdych. Sústreď sa len dýchanie. Každým dychom sa stávaš uvoľnenejší. Predstav si nad tebou ligotavé biele svetlo, pozoruj ho ako sa ti plazí po tele. Nechaj sa voľne unášať, čoraz hlbšie a hlbšie, si úplne uvoľnený, mimo vedomia. Teraz budem odratávať od desiatej ku jednej budeš sa cítiť viac a viac pokojný a kľudný. Nájdeš bezpečné miesto, kde ti nikto nevyruší. Päť. Štyri. Tri. Dva. Keď sa budeš chcieť kedykoľvek vrátiť, jediné, čo urobíš je, že otvoríš oči. Jeden."

Nicholas:

V bezpečí svetla, ktorým som obklopený,
od strachu a bolesti oslobodený,
moje podvedomie
začína vrieť,
aby sa dostalo späť do minulosti.

Všetko skutočné zdá sa byť,
začínam sa cítiť,
v opare svojho sna stratený.

Ako sa blížim k cieľu,
scéna sa vyjasňuje,
ako by som sledoval vlastný život na obrazovke.

Ahoj Victoria, ako rád ťa zase vidím,
moja milá.

Scene Two: I.Overture 1928 > 2.obraz: I.Predohra 1928
(Hudba: Dream Theater)

Scene Two: II.Strange Deja Vu > 2.obraz: II.Divné Deja Vu
(Hudba: Dream Theater. Texty: Mike Portnoy)


Nicholas:

Divný podvedomí pocit,
vedomá relaxácia.
Tá nočná mora je tak nepríjemná,
neviem sa už dočkať, až sa tam ocitnem zase.

Kedykoľvek zavriem oči,
čaká ma ďalšie svieže prekvapenie,
celý ďalší život čaká,
nedokončené kapitoly ...prechádzam.

Už som blízko-pomaly sa dostávam do obrazu.
Už som tu - cez oslnivú žiaru slnka.

Som vtiahnutý do domu
Všetko sa tu zdá také povedomé, nič nové,
tamto je cesta, vedúca k nemu.
Cítim známe chvenie vzduchu.

Hore po schodoch ...je izba.
Každú noc sa v nej ocitám,
vidím dievča v zrkadle,
rozoznávam jej tvár.
Dievča, povedz mi, čo tu pohľadávam?

Jej oči odrážajú príbeh nikdy nepovedaný,
za pretvárkou - niečo trápi
jej dušu...

Victoria:

Dnes som ho hľadala,
pocit, hlboko vo mne,
dnes som ho hľadala,
toho, koho nik nepozná,
čo sa chcel oslobodiť.

Nemôžem si proste pomôcť,
mám pocit, že vyletím z kože,
moje srdce na dve polky,
nie som, za koho ma spáč považoval.

Nicholas:

Šiel som znovu späť,
pozerám na skutočný svet,
metropolou som obklopený,
v rozbitom zrkadle je dievča.

Prečo ma tento život
každý deň prenasleduje.
Dostal by som sa na druhú stranu,
len keby som vedel ako.

Všetko mi je tak povedomé
a nedá sa toho len tak ľahko zbaviť.
Žil som snáď v tomto živote?
To je puto, ktorého sa musím držať.

stále hľadám, ale neviem, čo,
chýba kľúč, ktorým by som odomkol dvere svojej pamäte.

Dnes pátram po pocite,
ktorý len tak nezmizne.
Dnes sa snažím objaviť
jedinú blízku osobu.
Snažím sa oslobodiť.

Nemôžem si pomôcť,
mám pocit, že vyletím z kože.
Dušu ma na pol,
nie som tým za koho som sa považoval.

Nemôžem si pomôcť,
mám pocit, že vyletím z kože.
Neprirodzené, divné Deja Vu.
Ale to nič, dúfam, že nájdem pravdu.

Scene Three: I.Through My Words > 3.obraz: I.Cez moje slová
(Hudba & texty: John Petrucci)


Nicholas:

Všetko, čo kedy tvoje oči videli,
všetko, čo kedy tvoje uši počuli
je zachytené v mojej pamäti
a vyjadrené cez moje slová.

Všetko, čo si beriem so sebou,
je všetko, čo si po sebe zanechala,
delíme sa o večnosť spoločne,
žijeme vo dvoch mysliach,
zviazaní nekonečnou niťou života,
ktorá sa nedá rozpliesť.

Scene Three: II.Fatal Tragedy > 3.obraz: II.Osudová tragédia
(Hudba: Dream Theater. Texty: John Myung)


Nicholas:

Sám v noci,
cítim sa dosť divne,
potrebujem nájsť
všetky odpovede na moje sny.

Keď v noci spím,
počujem nárek,
čo to znamená?

Buchol som dvermi a zamieril do iného domova,
stretol som starca, zdalo sa, že je sám,
cítil som, že mu môžem veriť,
v tú noc mi povedal;

"Mladý muž, poznal si to dievča, čo tu bolo zavraždené?"
"Tá osudová tragédia sa preberala už roky."
Victoria je už preč navždy,
len v spomienkach,
odišla
a tak mladá.

Bez lásky,
bez pravdy,
už niet viac návratu.

Bez osudu,
bez nádeje,
moja myseľ nikdy nenájde pokoj.

Ako tak noc prichádzala,
začal som si hľadať cestu,
dopočul som sa o tej tragédii,
že je stále záhadou.

Pokúšal som sa zistiť viac,
ale povedal: "Je to na tebe."
Potom sa otočil a odišiel,
ako tak sám som tam stál,
povedal: "Nájdeš pravdu,
ale len ak tvoje nové dni zmiznú."
Bez lásky,
bez pravdy,
už niet viac návratu.

Bez osudu,
bez nádeje,
moja myseľ nikdy nenájde pokoj.

L'Hypnoterapeut:

"Je čas pozrieť sa ako si umrel, pamätaj, smrť nie je koniec, ale iba prechod."

Scene Four: Beyond This Life: > Štvrtý obraz: Na druhej strane života
(Hudba: Dream Theater. Texty: John Petrucci)


Titulky:

"Vražda, mladé dievča zabité,
zúfalé výstrely na Echo Hill,
koniec príšerný, vrah zomrel,
jasná samovražda!"

Svedok počul hrozný zvuk,
dobehol na miesto, kde mŕtva žena
ležala na podlahe.

Pri nej stál muž,
nervózne sa trasúci, v ruke pištoľ,
snažil sa pomôcť,
muž však zastrelil sám seba.

Telo padlo na ležiace dievča.
Po výstrele zavládlo ticho.
Svedok zavolal pomoc,
zlomenej lásky smutný koniec.

Naše skutky si so sebou berieme,
kým sme boli i teraz sme.

Naše skutky si so sebou berieme,
kým sme boli i teraz sme.

Chcela lásku večnú,
on mal však plány iné,
na scestie sa dal,
nechalo ho a vraví:
"Takého odpadlíka milovať nemôžem."

Bola by mu odpustila,
keby sa aspoň trochu snažil.
Bolo jej osudné stretnutie pripravené vopred?

Muselo dôjsť takému hroznému násiliu?
Všetko tomu nasvedčovalo.
Svedok našiel vystrelovací nôž na zemi.
Mala obeť podozrenie?
Vyšetrovanie pokračovalo,
vo vrahovom vačku sa našla správa,
asi odkaz samovraha.
Asi prišiel o svoju lásku.

"Cítim, že mi ostáva jediné,
radšej si život vezmem,
než by som žil bez teba."

Naše skutky sebou si nesieme,
kým sme boli i teraz sme.

Naše skutky so sebou si nesieme,
kým sme boli i teraz sme.

Všetky naše skúsenosti
(kým sme boli i teraz sme)
so sebou si nesieme.

Všetky naše skúsenosti
(kým sme boli i teraz sme)
so sebou si nesieme.

Všetky naše skúsenosti
(kým sme boli i teraz sme)
so sebou si nesieme.

Všetky naše skúsenosti
(kým sme boli i teraz sme)
so sebou si nesieme.

Scene Five: Through Her Eyes > Piaty obraz: Jej očami
(Hudba: Dream Theater. Texty: John Petrucci)


Nicholas:

Nemala absolútnu šancu
v tej osudnej mesačnej noci,
obetovaná bez boja
vlastným osudom.

Teraz, keď som odhalil
celú tragédiu,
smútok ma omámil,
všetko je tak nefér.

Dozvedám sa všetko o mojom živote,
hľadením cez jej oči.

Hneď za bránou pohrebiska,
tráva, kde prerastená tráva je,
zbadal som nápis na jej hrobe,
myslel som, že sa udusím.

S láskavou pamiatkou dieťaťa našeho,
tak nevinného, oči ma začali svrbieť,
cítil som takú prázdnotu ak som zaplakal,
akoby časť zo mňa umrela.

Ako tak jej obraz,
túlal mojou hlavou,
zaplakal som ako dieťa
a na posteľ zaľahol.

A už som vedel aké to je
stratiť niekoho, koho miluješ,
a to bolí rovnako.

Nedostala žiadnu šancu,
zúfalstvo jej vzalo hlas,
dostal som tak mnoho od života,
mal som syna, mal som ženu.

Musel som trpieť naposledy,
horko zaplakať a rozlúčiť sa,
znova prežiť muky minulosti,
aby som zistil, kým som bol.

Dvere sa otvorili dokorán,
ja sa s prílivom otáčam,
hľadením cez jej oči.